Čaká. Iba
on vždy vstane ešte pred východom slnka. Uvarí si zelený čaj, otvorí okno, a s úžasom
pozoruje vychádzajúce lúče nového dňa. Nečudo, keď býva na najvyššom poschodí
starého paneláku v centre mesta. Pozoruje studené ráno z vtáčej perspektívy.
Ľudí vidí ako mravcov bezcieľne motajúcich sa po vychodených chodníčkoch v tráve.
Cíti sa ako pán sveta, najvyšší z najvyšších. A potom to príde.
7:00
Šálka
od čaju je takmer prázdna, slnko už vykúka v celej svojej kráse. Autá
plnia doteraz prázdne cesty, počuť trúbenie nespokojných vodičov, ruch ľudí
chystajúcich sa do práce. A on ? On je úplne iný. On zostáva doma. A prečo
? To veľa ľudí nepochopí. V kuchyni už vrie voda na ďalší čaj, tentoraz
ovocný. Noviny nečíta, mobil nemá, na policiach ani stopa po autoroch, iba
prach .... Čaj si vychutnáva na starom bordovom kresle s matracom prepadnutým
skoro k zemi. V tichu a s pohľadom do šálky plnej teplého čaju
sa zastaví a pohľad uprie na vchodové dvere, no stále čaká a pije čaj...
Pýtate sa prečo nemá mobil či noviny ? Odpoveď je prostá... Nevie čítať. Lenže
čo s človekom, ktorý nevie čítať ? Má vôbec možnosť vyjsť z bytu bez
obáv ? Pre nás, čo teraz čítame tieto riadky je nemysliteľné, že nevieme
prečítať čo i len slovko. Je to ako čítať azbuku. Ak ju nevieš, tak jej
nerozumieš.
10:00
Berie
do rúk plátno, stavia ho na starý drevený stojan položený hneď vedľa okna. Z kúpeľne
berie sklenený pohár so štetcami a pokladá si ho na podlahu hneď vedľa
palety a akrylových farieb. Nachvíľu sa pozastaví v strede miestnosti
a čaká. Stále nič. A tak berie do ruky štetec a paletu. Naberie
si na paletu farby studených tónov, guľatý štetec číslo 6 a na plátno
maľuje. Maľuje, čo má v hlave, čo by chcel napísať, ale nemôže. Na plátne
sa ukazujú modré čiary, sivá fľaky, čierne škvrny.... Les ? Asi je to les.
Pustý a tmavý, s obrysmi kmeňov stromov. Jemné prelínavé tmavé farby,
ostré línie stromov. Čo to asi znamená ?
Na čo myslí ? Čo tým chce povedať ?
13:00
Vchádza
do kuchyne, nemá moc na výber. Chladnička je takmer prázdna, iba zopár jogurtov
po záruke a dva redbully. V tom momente berie do rúk rýchlovarnú
kanvicu, napúšťa ju vodou a zapína. Zakiaľ čo voda zovrie, otvorí skrinku
a vyberá dve wifonky. Vyberie dve misky, do každej dá nudle, vysype
korenie a čaká. Prečo dve ? Čaká návštevu ?... voda zovrela, zaleje obidve
polievky a nesie ich na stôl. Sadne si, lakte si oprie o stôl, spojí
dlane a mlčky sedí. Čaká.... Polievka je takmer studená, on sa vytratí zo
sna a berie do ruky lyžičku. Dojedol, no druhá miska stále zostáva na
stole.
17:00
Asi
pochopil, že to nemá zmysel, a preto vzal aj druhú misku a jedlo z nej
vyhodil do koša. Kanvica s vodou znovu vrie, v šálke čaká čajové
vrecko pripravené na zaliatie. Púšťa si rádio a ladí stanicu s jazzovou
hudbou. Ukľudňujúca melódia klavíru a trúbky dopĺňa tichú atmosféru v byte.
Mesto pomaly tíchne. Slnko už kýva na odchod, a v tom momente si otvára
okno a hľadí s horúcim čajom v rukách. Pozerá prudko dole, ku
vchodu paneláku, či tam niekto naňho nečaká. Či niekoho nezazrie. Musel
by vypiť aspoň tri čaje, aby na niekoho natrafil. V jeho paneláku bývajú
prevažne starí ľudia, ktorí už von moc nevychádzajú, prežívajú zo dňa na deň
pri telenovelách alebo pri šomraní pri čítaní novín. Ale on také problémy nemá,
noviny s nepríjemnými správami ho neobťažujú. On žije z prítomnosti,
z krásneho západu slnka, z čierneho čaju ohrievajúceho mu dlane a prekrásneho
výhľadu na mesto. Ale stále čaká...
22:00
Zvonček
stále nezvoní.... Tak zase zajtra.
Komentáre
Zverejnenie komentára